Ako desaťročný som dostal od svojho starého otca malú, čiernobielu fotografiu Poslednej večere. Bola to láska na prvý pohľad a Leonardova maľba sa stala súčasťou celého môjho života. Ako sa mi ju podarilo zrekonštruovať?
Reštaurátorské práce
V roku 1979 sa v refektári milánskeho kláštora Santa Maria delle Grazie rozbehli dvadsať rokov trvajúce reštaurátorské práce na alarmujúco poškodenej nástennej maľbe Leonardovej Poslednej večere. Žiadnemu inému obrazu sa taká pozornosť ešte nevenovala. Celý kultúrny svet dúfal, že pod niekoľkými vrstvami nevkusných a mätúcich premalieb a pod nánosmi usadenín čierneho smogu reštaurátori objavia aspoň dve tretiny Leonardovho skvostu, realita však priniesla rozčarovanie. Vyše polovica maľby zmizla, najmä vplyvom nešetrných zásahov a barbarských rozhodnutí v nenávratne. Vzhľadom na fakt, akými útrapami si obraz prešiel, je zázrak, že sa ešte z neho vôbec niečo zachovalo.
Stav diela si vyžadoval pre Talianov netypické riešenie retuše. Pôvodný zámer bol doplniť nezachované miesta neutrálnym sivým odtieňom akvarelovej farby. Belosť omietky na poškodených miestach totiž príliš žiarila. Bežne používaná sivá farba by však prevládala a výrazne by zmenila zvyšky zachovaného koloritu diela. Niektoré detaily i väčšie celky by boli pri spomínanej retuši a stave originálu úplne „nečitateľné“.
To bol aj dôvod, prečo sa kompetentní odborníci rozhodli doplniť jednotlivé nezachované časti tzv. čiarkovou retušou pomocou akvarelových farieb a plošným doplnením zreteľne jemnejšieho tónu pôvodnej okolitej farebnosti. Zvyšky originálu takýmto spôsobom dominovali a jednotlivé farebné plochy sa scelili a tak pohľad na obraz nepôsobí rušivo. Reštaurovanie odhalilo nádherné tóny Leonardovej palety a niekoľko zachovaných detailov, z ktorých sa dá vydedukovať, do akých jemností autor svoje rozmerné dielo vypracoval.
Ako mohol vyzerať originál?
Mojou túžbou bolo už od mladosti vidieť, ako mohla Posledná večera pôvodne vyzerať. Po ukončení dlhodobého reštaurovania nastala príležitosť. Bol som si dobre vedomý, že už nikdy nebudeme mať viac originálu, ako nám odhalila pri čistení obrazu reštaurátorka Dr. Pinin Brambilla Barcilon. Rovnako tak som si uvedomil nutnosť pátrať pri práci na rekonštrukcii v čo možno najširšom kontexte. Hoci je práve toto dielo bezkonkurenčne najkopírovanejším artefaktom v dejinách civilizácie, paradoxne ani jedna z kópií nie je presnou podobou jeho pôvodného stavu, a to dokonca ani tie, ktoré pochádzajú z rúk Leonardových žiakov. Každý autor robil svoju kópiu voľne, domýšľal alebo zjednodušoval si detaily, obmieňal farebnosť, menil podobu pozadia. Na výsledku sa samozrejme podpisoval väčší alebo oveľa častejšie menší výtvarný talent. Môžem to konštatovať na základe zbierky, ktorú budujem, študujem a triedim takmer päťdesiat rokov a ktorá obsahuje okolo 5 000 rozličných kópii, verzii a parafráz tohto jedinečného diela.
Napriek všetkým negatívam som si vybral asi desiatku kópií, ktoré vznikli v priebehu 16. storočia a ktorých detaily som porovnával so zachovanými detailmi originálu. Výsledky výskumu som vyhodnocoval a pomocou zistení sa snažil nájsť podobu detailov, ktoré sa už nezachovali. Takýmto spôsobom som v roku 2002 vytvoril obraz nazvaný „Fragment“, ktorého súčasťou bola rekonštrukcia tretej skupiny apoštolov. Uspokojivý výsledok ma povzbudil k myšlienke zrekonštruovať celý výjav.
Moje skúsenosti vyštudovaného reštaurátora nástennej maľby, autora desiatok kópii diel starých majstrov a obdivovateľa Leonardovho diela, pretransformovali túto myšlienku v zámer. Napriek tomu, že som mal v tej dobe už nazhromaždený dostatok potrebného fotomateriálu, odrádzala a zneisťovala ma rozdielna farebnosť spôsobená kvalitou tlače. Niektoré reprodukcie boli príliš svetlé, ďalšie naopak tmavé, menil sa aj ich kolorit. Vedel som, že z takejto rozladenej farebnosti by sa vynaložená námaha pri práci míňala účinkom. Kládol som si otázku, ktorá farebnosť je skutočne verná? Naživo som videl takmer všetky Leonardove diela a prekvapovala ma na nich až manieristicky chladná paleta. Vo svojej dobe bol očividne silne ovplyvnený holandskou gotickou maľbou, jej naturalizmom, dramatickosťou a koloritom, ku ktorým pridal v správnom pomere poetiku a pokoj florentskej maliarskej školy. U človeka s takou širokou škálou poznatkov a neúnavnou mysľou, aké Leonardo bezpochyby mal, by bolo naivné očakávať, že sa uspokojí len s priemernosťou svojich predchodcov.
To najlepšie zo seba
Som presvedčený, že práve do tohto diela sa 45-ročný Leonardo rozhodol vložiť hlboký duchovný odkaz a definitívne sa presadiť ako maliar, ktorý nemá vo svojom okolí adekvátneho konkurenta. Ambícia ho hnala k perfekcionizmu, ako ešte nikdy predtým. Dovtedy nemal možnosť namaľovať také monumentálne dielo. Zatiaľ zaujal niekoľkými portrétmi a intímnymi maľbami madon a sklamal neochotou dokončiť niektoré rozrobené obrazy. Ešte ako mladý florentský umelec tajne dúfal, že bude patriť k elite miestnych umelcov, ktorú mal Lorenzo Medici vybrať na žiadosť pápeža Sixta IV. K výzdobe jeho čerstvo dokončenej kaplnky, ktorú po ňom pomenovali Sixtínska a ktorú omnoho neskôr preslávili Michelangelove maľby. Prvé štúdie k Poslednej večeri vznikli práve v rámci planých nádejí. Poslednú večeru tam napokon vytvoril Cosimo Rosselli, ktorý spolu so Sandrom Botticellim, Domenicom Ghirlandaiom a Pietrom Peruginom odišli do Ríma.
Ohrdnutý Leonardo si ako reakciu na sklamanie zvolil za nový domov Miláno. Teraz po pätnástich rokoch sa mu naskytla príležitosť ukázať Florenťanom i Pápežskému štátu, že je omnoho lepší umelec než celý Rosselli, ba aj tí ostatní. Bol to jeho vysnívaný námet a hoci tisíckrát premyslený, Leonardo ho často upravoval ešte aj počas práce. Napríklad výrazne posunul zadnú stenu namaľovanej miestnosti, ktorá mala byť pôvodne, podobne ako u jeho predchodcov, tesne za stolujúcimi mužmi. Uvedomil si, že predĺžením perspektívy interiéru môže výjav lepšie prepojiť s reálnymi stenami refektára. Vznikla tak ilúzia hĺbky, ktorú podporil mäkkým bočným svetlom dopadajúcim z ľavej strany, akoby vnikalo dnu cez skutočné okná.
Do diela navyše vložil silný trojdimenzionálny dojem, ktorý mníchov neustále utvrdzoval v presvedčení, že muži z obrazu sú skutočné bytosti zastavené v čase. Pri večernom šere a osvetlení miestnosti blikotajúcimi sviecami sa mohla táto ilúzia ešte znásobiť. Dominikánskym rehoľníkom mohlo dokonca pripadať, že sa maľované postavy dokonca pohybujú.
Vysoké rozlíšenie
V roku 2008 zverejnili internetovú stránku HALTADEFINIZIONE, ktorá okrem iných diel svetového umenia obsahovala vo svojej kolekcii aj Poslednú večeru v obrovskom rozlíšení. Po správnom nakalibrovaní počítača sa naskytla unikátna možnosť prezrieť si podrobne dielo v tóninách verných originálu priamo v ateliéri. Bol mi jasné, že túto možnosť musím využiť. Svoju rekonštrukciu som sa rozhodol robiť v cca 2,5-násobne zmenšenej mierke, ktorá zodpovedala možnostiam môjho ateliéru, ako aj transportu hotového diela. Napriek tomu má obraz značné rozmery – 360 x 200 cm. Ako techniku som si zvolil olejomaľbu na plátne. V tejto fáze totiž veľkosť ani technika pre môj zámer nehrali primárnu úlohu. Išlo mi výhradne o poznatok, či je rekonštrukcia tak zničeného diela vôbec možná a v akom rozsahu pravdepodobnosti.
Prvou dôležitou súčasťou rekonštrukcie bola presná kresba interiéru a postáv. Spomínaná internetová stránka umožňovala zmerať ktorékoľvek miesta obrazu s presnosťou desatiny milimetra. Niekoľko stoviek meraní som potom prenášal na plátno prepočítaním do požadovanej mierky. Spočiatku som netušil, koľko času si rekonštrukcia vyžiada. Napokon s nevyhnutnými kratšími prestávkami trvala 10 rokov. Napriek tomu, že robím rýchlo, takýto výskum i toho najmenšieho detailu sa nedal unáhliť. Snažil som sa vo svojej práci siahnuť na hranice svojich možností a talentu a súčasne v maximálnej možnej miere vložiť do rekonštrukcie všetky svoje dlhodobo získavané skúsenosti a poznatky, vdýchnuť jej dušu a presvedčivosť. Dať do nej srdce. To si vyžadovalo roky sústredenia, trpezlivosti i pokory.
Odložil som bokom väčšinu vlastných projektov, aby som sa mohol nerušene koncentrovať výhradne na túto prácu. Každý detail si vyžadoval osobitnú pozornosť. Napríklad pri rekonštrukcii rúk som porovnával zvyšky maľby s anatómiou rozličných typov rúk živých modelov a hľadal v nich zhodné prvky. Pripravoval som si štúdie hláv, končatín, drapérii postáv a ďalších detailov obrazu, napodobňujúc pritom Leonardov rukopis. Postupne som si vytváral fotoarchív reálnych vecí a pokrmov zobrazených na stole, ktoré som dokumentoval v smere a intenzite osvetlenia na origináli.. I takýmto spôsobom som sa snažil vcítiť do myslenia autora a zahĺbiť do posolstva námetu, ktoré do svojho diela vložil.
Rekonštrukcia nie je kópia
Rekonštrukcia však nie je kópia a má podľa rozsahu poškodenia artefaktu svoje limity. Môže sa v určitom percente viac, alebo menej len priblížiť k pôvodnej podobe artefaktu. Aj napriek tomuto vedomiu som sa snažil o maximálnu vierohodnosť a vedeckú kvalitu. Rekonštrukcia nie je v žiadnom prípade ani náhrada za artefakt, ale môže o ňom priniesť veľa nových, prekvapivých poznatkov a odhalení. Nové 3D digitálne techniky prispeli k zásadnému pokroku, ale pri rekonštrukcii Leonardovej maľby zlyhali. Tam považujem ručnú prácu za nenahraditeľnú a počítačovú techniku iba za užitočného pomocníka.
Rekonštrukcia nie je kópia a má podľa rozsahu poškodenia artefaktu svoje limity. Môže sa viac alebo menej priblížiť pôvodnej podobe. Aj napriek tomu som sa snažil o maximálnu vierohodnosť a vedeckú kvalitu.
Termín dokončenia prác sa predĺžil aj z toho dôvodu, že som sa v priebehu práce rozhodol separátne zrekonštruovať aj päticu lunet s heraldikou milánskeho vojvodu Ludovica Sforzu, bezprostredne nadväzujúcu na obraz v jeho hornej a bočných častiach. Rovnako tak som rekonštruoval aj časť pôvodnej podoby bočných stien refektára, z ktorých jedna sa stala obeťou náletu počas Druhej svetovej vojny. Mojím zámerom bolo vytvoriť virtuálny vzhľad refektára a umiestniť Poslednú večeru do kontextu okolitej pôvodnej výzdoby, na ktorej čiastočne participoval aj sám Leonardo. Určujúci bol aj fakt, že sa o rekonštrukciu týchto malieb zatiaľ nikto seriózne nepokúsil. Leonardo v spolupráci so svojimi pomocníkmi vytvoril jedno z najkrajších heraldických zobrazení svojej doby. Využil pri tom zlaté i strieborné farby, ako aj maľovanú ilúziu štukových ornamentov.
Už pri prvých ťahoch na rekonštrukcii som si počas práce robil poznámky a spisoval postrehy priateľov z umeleckých a umeleckohistorických kruhov. Výsledkom sa napokon stala objemná populárno-vedecká monografia s názvom Posledná večera Leonarda z Vinci, v ktorej na 540 stranách popisujem nielen Leonardov život a dielo, ale zameriavam sa najmä na vznik, históriu a podrobný rozbor všetkých detailov Poslednej večere. Kniha z vydavateľstva Artforum sa stala prvou monografiou o osobnosti a diele Leonarda od slovenského autora a v priebehu jedného roku sa vypredali dva vydania. V roku 2021 bola ocenená Hlavnou medzinárodnou cenou Egona Erwina Kischa za faktografickú literatúru. Výstavy rekonštrukcie Poslednej večere na pamiatku génia Leonarda z Vinci videlo niekoľko tisíc návštevníkov na Slovensku i v Čechách, teraz konečne aj v Taliansku vďaka spolupráci Slovenského inštitútu v Ríme, Oravskej galérii v Dolnom Kubíne a spoločnosti Central Art Register. Ďakujem!
akad.mal. Stano Lajda, november 2023